Babie leto v Alpách 3: Via ferrata Che Guevara

Tretí nádherný októbrový deň, ktorý nám príroda dopriala – a „šéfnavigátorka expedície“ nám dnes vraj dopraje niečo špeciálne, inšpirovala sa Vetroplachovým článkom tu na stránke :-) Takže vyrážame z kempu v Arcu, na rozdiel od včerajška smerom na sever, necelých 15km do dediny Pietramurata. Nad ňou sa týči Monte Casale (1632m): biela, na pohľad takmer kolmá a hladká, 1400m vysoká stena.  A v nej via ferrata Ernesto Che Guevara. Kríž na vrchole sme si všimli až na druhý deň, keď sme vedeli, kde ho máme hľadať :-)

Ako Vetroplachovci pred rokom, aj my stojíme na severnom okraji dediny na parkovisku pri ceste a slintáme do prachu, keď zízame s otvorenými ústami na tú masu nad nami. Keď sa oči vynadívajú hore, zbadajú na proťajšej strane cesty smerovku do uličky medzi fabriky. Sadáme do auta a vari po 500m, pred bránou štrkovne parkujeme. Nie sme tu sami, ale hádam sa zamestnanci hnevať nebudú, že im zaberáme miesto. Drevená šípka „CHEGEVARA“ nás neomylne navádza ďalej. Medzi ploty. Ulička vyzerá slepá, ale na jej konci ďalšia šípka, za roh – do dvojmetrovej buriny. Prebíjame sa cez krovie a smrad, čo sa šíri spoza plota továrne, ale o chvíľu už stúpame sutinou a lesom, červené značky sú na kameňoch na husto. Od auta k začiatku lana je to takých 30 minút.

Prvé metre sú tradične na odplašenie „slabých kusov“: pár metrov strmého komínika, kde aj ruky dostanú trocha zabrať. Ale nasleduje rampa, kade sa dá kráčať bez pricvakávania. A takto sa to vlastne strieda tri hodiny, až po „vrcholovú knižku“. Na pohľad zdola monotónna stena je poriadne pestrá, aj malé lesíky s tieňom a chodníky v hline sa nájdu, aj malé sedielka a trávnaté plošinky pred nástupmi do strmších pasáží, aj z kopca treba niekde zbehnúť pár metrov, aj tie základné potreby sa dajú odbaviť bokom v úkryte :-) Aj údaje o výške sú nakreslené na skale. Len slnko do nás z ľavoboku neľútostne bije, ešte že je koniec októbra... Tu treba mať ozaj dosť vody so sebou! Výhľady škoda komentovať, len kameňolom priamo pod stenou trochu kazí panorámu. Ale kto sa v detstve rád pozeral na bagre a buldozéry, bude tu šťastný :-) Skala je drsná, výborne drží aj tenisky, stupov a chytov je aj v exponovaných úsekoch až až, takmer vôbec sa netreba šplhať po lane. Len pred koncom je to hladšie a preto husto „vyzdobené“ kramľami.

Koniec feraty je v lesíku pri drevenej búdke s knihou, odtiaľ  je to hore ku krížu ešte hodinka cesty, ale úplne inou krajinou: sem – tam ešte lano, lebo je to miestami strmé, ale už sú to zväčša len krátke stienky, všetky v lese. Ide sa skalným mestom, pripomína to vrcholové partie Šípu, Choča alebo Ohnišťa, ale aspoň tri krát zväčšené. A tie farby babieho leta sú neopísateľné...

Na vrcholovej lúke už traktor nekosí (nemá čo), zato trávnik parádny, len sa vyvaliť a opaľovať. Tak aj robíme, priamo pod krížom. Podozrenie, že odspodku sem ide cesta, potvrdzuje výletník v poltopánkach a s len kľúčmi od auta v ruke, ktorý sa tu obšmieta. Inak posezónne mŕtvo, ale aj chata zavretá. A vodu už by aj bolo treba... A našla sa! Na západnej strane chaty kohútik a pod ním mláčka, hurá! Lenže aj oznam, že nie je pitná. Ale podľa hesla, že každá voda sa dá piť najmenej dvakrát, tankujem aj ochutnávam. No.... čistá bola na pohľad, aj keď chuť trocha po zemiakoch mala :-) Ale žijem, takže v núdzi sa dá.

Zostup? Zas iný typ krajiny! A krásny fest! No čo nie je - v tomto počasí? Za chrbtom Dolomiti di Brenta, na západe Gruppo dell'Adamello, naľavo cez dolinu špicatý Monte Cornetto v horskej skupine Paganella - Bondone - Baldo. A do toho tie farebné stromy pod slivkovomodrým nebom, keď schádzame na juh po lúkach. Tak toto je tá krajina z gýčových kalendárov!  Cesty dolu do Pietramuraty sú dve, ale pretože tú severnú už na mape nemáme, ostáva južná. A z nej sa vyškiera ešte jedna feratka.

Trafiť nie je problém, všade sú smerovníky aj ukazovatele špeciálne pre feratistov nazad do Pietramuraty: z cesty (411) odbočujeme v lese na cestu 408 a z nej pri ďalšom rázcestníku na chodník po hrebeni (426). Ten sa onedlho stočí doľava, dolu poriadne strmým lesom. Takže ďalšiu pol hodinu väčšinou cúvame, držiac sa lana. Strmina končí na chodníku, ten sa po pár serpentínach končí na štrkovej ceste. Odtiaľto je naša zostupová značka až na pár výnimiek nakreslená na mape tak, že kopíruje serpentíny, v skutočnosti to chodník valí priamo dole po spádnici. Nevysoko nad dedinou sa rozdvojuje a smerovka nás vedie neomylne popod kopec presne tam, kde sme začali – na chodník v burine medzi fabrikami. Sme radi, že sme nemuseli k autu šliapať po hlavnej. Akurát prichádzajú aj majitelia ďalších áut a nie sú to robotníci z fabriky :-) Hore stenou nám to trvalo 4 hodiny (sprievodca udával 5), ale vôbec sme to nehnali. Celý okruh bol „za 8“.

Rišo Pouš