Babie leto v Alpách 4: Via ferrata Vael – Majaré

Alebo skôr Vael – Majaré Klettersteig, lebo sme v najzápadnejšej skupine Dolomitov (Rosengarten) a tu sa dohovoríme skôr po nemecky. Ráno sme vypadli z Arca, frčíme domov. Ale na frčanie je noc, deň treba využiť zmysluplnejšie. A ešte taký s dokonalým počasím. Preto v Bolzane odbočujeme z diaľnice na východ (znovu inšpirovaní Vetromagom) a po 30 kilákoch parkujeme v sedle Karerpass, priamo pod lanovkou. A zas nemáme mapu! Musíme veriť tej maľovanej na stene. Na nej je to naoko jednoduché: Pred nami zubatý hrebeň, natiahnutý v smere sever – juh. Popod lanovku sa vyštveráme na jeho úpätie, k chate Paolina. Dáme sa doprava (na juh), prídeme k chate Rotwand (Roda di Vael), odtiaľ prelezieme hrebeň ferratou smerom na sever do sedla Vaiolon a z neho sa vrátime k chate Paolina. Lenže „chybička sa vlúdila“: nevedeli sme, že nástupy na ferratu sú až tri. Samozrejme sme trafili ten stredný :-) Ale prinieslo to aj výhody, o tom potom.

Takže zatiaľ fučíme hore zjazdovkou – prevýšenie 400 metrov, akurát hodina cesty k chate Paolina. Slnko takmer do chrbta, pot sa z nás leje. Typický koniec októbra vo výške 2000m :-) Od chaty už je to pohodový traverz, k Rotwand hütte asi hodina cesty. V polovici je pamätník T.Christomannosovi, politikovi a priekopníkovi turistiky v južnom Tirolsku.

Pri chate sme kvalitne dopletení. Naša ferrata: doprava 5 hodín, rovno hore 3 hodiny, to čo má byť? Ešte nejaká obchádzka navyše? Ideme hore. O pol hodinku sme pod hromozvodom, hop do sedačiek! Začiatok len pre štíhlych – štrbina s rebríkom, ale len pri výdychu :-) Nad štrbinou krátky traverz po trávnatom svahu a už to začína: hore-dolu-hore-dolu-hore-dolu-a-tak-ďalej. Veže a vežičky, štrbiny a komíny. Niečo sa obchádza, cez niečo sa štverá. Asi tadeto chodí dosť ľudí, lebo skaly sú vyšmýkané a „ftáky-žobráky“ zobú z ruky. Na obzore sa vynárajú „pojmy“: Civetta, Marmolada, Sella gruppe.  Len keď sa spoza poslednej veže vynorí pod nami Paolina hütte, som riadne vyvalený, že je na opačnej strane, ako som ju čakal. Ostatní už dávno vedia, že sme na opačnom konci ferraty, ako sme chceli. Preto to bolo kratšie - oproti tomu, čo píšu v sprievodcovi (len 2 hodiny).

Ale nevadí - sedáky do batoha a ide sa dolu. Chodník nás vedie nazad k Rotwand hütte a tam máme na výber: Buď nazad k autu, tak ako sme prišli, alebo na opačnú stranu, aby sme aspoň cez Vaiolon pass prešli, keď už sme Rotwand vynechali. Druhý variant je dlhší, ale do tmy stihneme.

A táto zachádzka sa veru oplatila! Nízke slnko zatieňuje doliny a prifarbuje štíty, takže Dolomity sa s nami lúčia veľkolepo. Užívame si aj pár centimetrov zmrznutého snehu na severných svahoch a s pohľadom na Rotwand sa utešujeme, že sme o veľa neprišli, veď je to len taký obyčajný kopec :-) Hra svetla vrcholí v sedle Vaiolon: steny nasvietené na oranžovo, v zelenej doline sa váľa žltý opar, na západnom obzore ružová čiara, ufff! Fotka nedokáže zachytiť, čo oči vidia, ale v pamäti to ostane ešte dlho. Lebo nasleduje už len kľučkovanie dole sutinou a traverz popod Rotwand na juh k chate Paolina. Akurát sa stmieva, popod lanovku schádzame už s čelovkami. Po 8 hodinách sme nazad pri aute. Večera, balenie a vyrážame na nočnú jazdu domov.

Rišo Pouš