Val Gardena: doliny Chedul a Vallunga

Štvrtý deň v Selve sme sa zobudili do rána s krištáľovo priezračným vzduchom. Zabezpečil nám to včerajší studený frontík - jeho teplotu tiež bolo poznať. Hneď sme rezkejšie šliapali v ústrety otvorenej „bráne“  doliny Langental (Vallunga) . Z centra Selvy najprv popri potoku (17A), potom lúkami, kde sa pred dolinou dalo vybrať z dvoch možností – tá krajšia vedie južnejšie, po chodníku č.14, my sme ako naschvál trafili tú druhú, asfaltovú. Ale to bol len kúsok, po parkovisko. Od neho už typická „parkoidná“ krajinka na dne doliny, človek si mohol vykrútiť krk z obzerania útesov naokolo.

Toto sme si ale dlho neužili, lebo pri kaplnke ani nie kilák od parkoviska už nás ceduľa hnala do prudkého svahu doprava. Tu totiž ústi do Langentalu menšia, visutá dolina Chedul. Len začiatok je mokrý, treba popreskakovať potok, ktorý sa ale chytro stratí. Asi hodinku sme sa pomaly posúvali strmo hore lesom a na občasných priehľadoch z neho sme obzerali Steviu za chrbtom a farebné bodky, štverajúce sa po ferrate hore k chate.

Potom sa sklon zmiernil, les ostal za nami, oči vypadli z jamiek, sánky klesli, slinky slintali a v takom stave sme sa niektorí večer aj vrátili na základňu :-) Proste začali sa vizuálne orgie, foťáky sa prehrievali, fotograf tiež, ako behal, hľadajúc si najlepšiu pozíciu. Vzdialený Schlern, včera len sivý obrys, dnes akoby sa niekoľkonásobne priblížil. Bralá nad nami pripomínali viacerým stolové hory Grand Canyonu, tvarom aj sfarbením, veže masívu Cier napravo mali viac „zubaté“ tvary.

Prekonali sme výraznejší skalný prah, trávy znateľne ubudlo a pred nami sa vynorili prvé dva ciele. K sedlu Forcella Cier (2469m) bolo treba zájsť si trochu bokom. Trochu ďalej, priamo pred nami na konci doliny sa na obzore črtal kríž v sedle Forcella de Crespëina (2528m). Zachádzka sa oplatila, bombastické panorámy sú v galérii. Aj na kopčeku nad sedlom sedel chlapík, na statíve nejaké zrkadlové delo, pod ním automatika s motorom a celé sa to vrtelo a cvakalo to samo od seba o 106 :-)

Po napravení vykĺbených sánok sme sa vrátili kúsok nižšie a popod hrebeň pretraverzovali do Forcella de Crespëina, kde sa celá extáza zopakovala. A zas iný typ krajiny, a zas tie nekonečné pohľady do diaľok... Ale nastal čas obeda, tak sme sa na chvíľu odtrhli od horizontov a zapichli pohľady do nátierok, konzerv a do krabičky so zeleninou. Čierne vtáky – žobráky boli pri nás v tom momente. Ony hádam aj vymrú, keď nebude turistov :-)

Nedlhú zachádzku cez Sas Ciampac (chodník 2A) sme si odpustili, ani neviem prečo. Ďalším cieľom bola Forcella de Ciampëi (2366m) nad záverom Langentalu. Cesta k nej vedie cez suchú kamenistú plošinu Altipiano de Crespëina s viac-menej izolovanými ostrovčekmi trávy, ktoré poctivo kosia ušaté ovce (za našim chlebom boli ako divé), popri tyrkysovom plese Lech de Crespëina, kde si pár ľudí aj deky rozložilo. Z tretej a poslednej „forcelly“ sa otvorili výhľady do záveru Langentalu na západe a na Sassonghher nad Corvarou na východe.

Potom ešte krátky a prudký vyschodíkovaný výšvih nazad na plošinu a k chate Puez to už bola necelá polhodinka pohodovým chodníkom, takmer po vrstevnici. Za chrbtom na nás spoza vrcholu Sas Ciampac na chvíľu vykukla Marmolada. Kávička na chate bola okorenená parádnym výhľadom. Nielen na protiľahlý svah a bralá Langentalu, ale aj na pobehujúce zajace :-)

Zostup na dno doliny vyzeral byť na mape dosť dlhý: najprv len mierne klesanie popod Piz de Puez cez lúky s ovcami, potom prudší úsek serpentínami popod skalné steny, ďalší mierny traverz a záverečný strmší, miestami nepríjemne šotolinový chodník. Zapadajúce slnko ale nasvietilo protiľahlé svahy, kým spodok doliny sa noril do tieňa a o zábavu bolo zas postarané, problém bol nezakopnúť, keď sa oči stále dvíhali z chodníka.  Col Turont dominoval okoliu, vysvietený ako vianočný stromček. A divadlo pokračovalo aj cestou po dne doliny k parkovisku, ako posledný nám spoza chrbta na cestu tmavnúcim lesom zasvietil Piz de Puez. Okruh sme uzavreli približne po 10 hodinách a o ďalšiu pol hodinku už sme sa vyzúvali v penzióne. Toto bola (aj vďaka počasiu) najkrajšia túra, ostávalo už len vymyslieť nejakú „rozlúčkovú“ pred zajtrajším odchodom domov.

Rišo Pouš