Val Gardena: okolo Saslongu

Na druhý deň turistikovania okolo Selvy sme si vymysleli obehnúť najvýraznejší kopec nad ňou – Saslong (Sassolungo, Langkofel). Ale vôbec nevieme, či sa to podarí. Pretože nemáme predstavu o časoch, ale sme aj skupina s dosť rôznorodou výkonnosťou a ešte sa to ráno voľajako zadrháva, vyrážame neskoro. Našťastie som si ráno obehol alternatívy, takže nejdeme z dediny na slepo. Musíme sa dostať priamo pod steny Saslongu, na chatu Emilia Comiciho (2154m), tam už si vyberieme z možností.

Na začiatok sú však len dve: strmo a ešte strmšie hore (chodník 27 alebo 28), našťastie väčšinou lesom. Lepšia sa mi zdá dvadsaťosmička, takže po krátkom traverze do La Sëlvy o chvíľu už stúpame po svetoznámej zjazdovke Saslong. A po rovnomerne rozhádzanom hnoji :-) Ešte že je to suché... Pri chate Sochers sme z lesa von, ale namiesto značky padá dohoda, že si to ideme skrátiť krížom cez zjazdovky. Ešte že to tu poznáme, že? Nakoniec po prelezení plota a zlezení k salašu šťastne prichádzame k „tulenej kolónii“ pri chate E. Comiciho. Po krátkej fotopauze valíme fotogenickým traverzom popod steny Saslongu (chodník 526A) smerom k Langkofelhütte (2253m). Podľa smerovníkov by to malo trvať len 1,5 hodiny. Asi v polovici, na križovatke chodníkov, sa zliezla na obed kopa ľudí (ďalšia kolónia), pridávame sa.

Ešte kúsok pohodlného traverzu a nasleduje prudký výstup – Langkofelhütte len míňame, cieľom je najvyšší bod trasy Toni Demetz hütte (2685m). Niektorí si strminu lúkami a vyššie suťou pomedzi dva horské masívy (chodník 525) poriadne „užívajú“. Ale zvládajú všetci. Popri chate tečie potok. Dopĺňame vodu, aj keď veľká skala kúsok povyše je dookola riadne obs^xxxtá, ale čo nezabije, to posilní :-) Hore je jasné, prečo išlo oproti nám stále toľko ľudí, aj s malými deťmi: pohodlne sa vyviezli do sedla Sella autom a odtiaľ lanovkou. To sa im to potom cupká z kopca...

Je tesne pred piatou, hore pri chate už je trochu chladnejšie, ale pohľad na Marmoladu a kus Selly je neskutočný. Zostup do Selvy vyzerá byť podľa mapy dosť dlhý, našťastie miestna „deva servírka“ ho odhaduje len na 3-3,5 hodinky, tak som spokojnejší. Po kávičke a štrúdličke o chvíľu už serpentínujeme strmo dole. Najprv popod lanovku, potom pomedzi svište a nakoniec pomedzi kravy. V Passo Sella (Sellajoch, 2200m) bzukot ako v úli, navyše na ceste rozoznávam autá cyklistických profitímov, čože sa tu deje? Až neskôr som zistil, že sa to presúvala celá kolóna pretekov Okolo Poľska z cieľa druhej etapy (dojazd mali v sedle Pordoi). Ešte že sme tu pešo, parkovisko je za 4 éčka.

Kto nevyužil autobus (chodí približne každú hodinu), toho čakalo zo sedla už len príjemné, asi dvojhodinové klesanie do Selvy po miernej zjazdovke (chodník 657), zas akoby parkom, s kulisami brál  Sella gruppe, nasvietených zapadajúcim slnkom. Veľmi pohodový zjazdík by to bol aj na bajku, aj ich okolo zopár prefrčalo (ale celkovo sme bajkerov stretali nejako málo). Dole sme zas chvíľu pochodili po suchých lajnách, v jednej kope aj bager stál. Zjazdovky tu teda hnoja poctivo, veď ich aj erózia nežerie tak ako u nás. Popri obrovskej lanovke a cez centrum Selvy sme sa teda asi po 11 hodinách šťastne dotackali „domov“, niektorí s vedomím, že zajtra zvládnu ledva nejakú „krátku zdravotnú“. A čo, aj tak má prechádzať front :-)

Rišo Pouš