Dolomity: Marmolada 3343m. na skialpoch

Dolomity - Canazei - Passo Fedaia

Po predošlých dňoch ”tvrdej driny” nás dnes čaká oddychový deň. “Chvalabohu,” pomyslím si. Výber padol na Marmoladu . Najvyšší vrchol Dolomitov. A ja začínam znova premýšlať, v čom ten oddychový deň spočíva? Je to taký istý oddych, ako ked sme šli s Martinom na bajkoch Passo Stelvio? Vtedy, aby sa nepovedalo, sme 400 výškových metrov dali autom. Kŕče som mal v polke túry stejnak, šak to už bol dáky štvrtý deň na bajku. Pre kancelársku krysu ako ja to mohol byť pokojne aj posledný.

A tak premýšľam daľej. No: bývame v Canazei, je to na Marmoladu blízko. A ideme severný svah z Punta Penia (3343 m) . Paráda, netreba skoro vstávať, stačí o pol ôsmej. Hmm, na kancelársku krysu ako ja môže byť aj to dosť skoro. “Ale tak život je ťažký”, ako hovorí jeden môj bývalý kolega, “dokonca jeden z najťažších”. Zvykol som si teda aj na ranné vstávanie. Ostatne po večeroch len pozeráme fotky, prípadne vymýšľame kam ísť zajtra. Daktorí si dačo aj lupnú do gágora.

Jo a vraj na Marmoladu ide aj lanovka, ale to len tak bokom. Tak ráno vstávam posledný, jak furt. Šetci už snáď stihli aj rannú rozcvičku, päť raňajok a dva okruhy kolo dediny. Aspoň tak sa tvária, keď ma zbadajú. Ako keby si za posledné dni nevšimli, aký som efektívny. Pri stole už sedím oblečený a raňajky do seba nahádžem skôr, ako sa stihli pozdraviť. Kua, zase budem na nich čakať. Ale nie, to len preháňam, ráno vládne pohoda. Šak oddychový deň.

Do auta sa šecia natrepú plní entuziazmu a vyráža sa na marmeládu. Pardon, Marmoladu. Polhoďka autom, to je nič. Vystúpime na parkovisku a ja kukám, kde je tá lanovka. Oddychový deň, nie? Lanovka ide (k chate Rif. Pian del Fiaconi). Stojí 5 Eur, slovom päť Eur. Viac mi netreba, 600 výškových metrov vo vrecku.

Jirko a Peťo sa však nedajú obmäkčiť a už lepia pásy pod svahom. Hmm, tak to teda nie, takú šancu si nenechám ujsť a posielam Riša ku kase, aby si to náhodou aj on nerozmyslel. Lanovka je super, zážitková. Naložia vás do kovovej “bedničky”, ktorá ani nespomalí a lyže hodia za vami. Okej, priznávam, lyže hodia do bedničky ako prvé. Celú cestu však rozmýšľam, ako s nami vydrbali Jirko s Peťom. Kua, oddychový deň. No čo, asi to pôjdeme ešte raz, kým sa hore vytrepú.

Tak dávame zjazd po rozbitom freeridovom svahu. Mohlo byť aj lepšie. Dole pri lanovke sa ma chlapík pýta, či už sme tu boli. Asi sme mu povedomí. “Nie,” odpovedám. A tak aspoň naloží lyže za nás, teda... Hádže ich do bedničky pred nami. Pri druhej jazde som sa už naučil otvoriť “bezpečnostné” dvierka a tak je vystupovanie hore “bezpečnejšie”. Neni už nutné vyhadzovať lyže do snehu a vyskakovať z lanovky. Lepíme pásy a vyzeráme Peťa s Jirkom.

Zdá sa, že už našliapali potrebné metre, tak ideme teda traverz za nimi. V polke svahu sa stretávame a začína sa taktický boj o to, kto pôjde do stopy. Aj keď tam už je, nikomu sa nechce. Je predsa oddychový deň. A tak ide Rišo, nevydržal s nervami. Neskôr šeckým hovorí, že mal dobrý deň. Šak to je jasné, bol predsa oddychový. Výšľap ide fajn, aj pomerne rýchlo. Za chvíľu pristrmuje a stopa sa mení na pešiu. Premýšľam, či sa mi neska chce na pešo? Nóó, ne bars. Ale čo už, šecia idú. Tak ideme v stope jak kačice, akurát mi príde, akoby ju šliapal medveď. Krok mu vyšiel snáď na pol metra a to v sklone kolo 45-50 stupňov. Akože vyskákať si to hore nechcem, a tak ustupujem na pravé rameno (z pohľadu výstupu), to vyzerá plochšie.

Ostatní už chuť na vymýšľanie nemajú, idú ďaľej. Na ramene zapínam lyže a po luxusnej stope si v pohodičke šliapem na vrchol. Šak je... Už isto každý vie čo. Hore sa stretávam s ostatnými, časovo to vyšlo približne na rovnako. Akurát počasie neska nič moc, zamračené, vietor a mraky nemecky hovoriach lyžiarov. Nafotím teda len pár fotiek, vrcholový kríž, pár výhľadov a ide sa dole. Na zjazd sa zásadne neteším, má to byť vraj strmé. “Šak to tak aj vyzeralo už zdola”, pomyslím si. Dolyžujeme nad severný svah a ten je naozaj taký trochu strmší, ako by si priemerný lyžiar želal.

Prekvapí však sneh, neni to tá ubitá doska ako na vrcholovom plató. Skôr to má blízko k prachovému snehu, akurát to viac drží. Začíname lyžovať, je to naozaj super. Po chvíľke ma opúštajú aj negatívne pocity zo sklonu, mrzí ma už len skalný prah pod nami. No čo už, nevysypať sa! Podmienky však nič také nedovoľujú, lyže idú samé. Chalani si to užívajú ešte viac. Podaktorí splietajú dačo aj o orgazme. Striedavo krátkymi a rýchlymi oblúkmi prechádzame severným svahom od pravého ramena až pod ľavé (z pohľadu zjazdu). Tu sa už dostávame do miernejšieho terénu, ale s horším snehom. Snažím sa teda ešte nájsť miesta, kde slnko nedokonalo premenu snehu. Skryté žľaby. Jeden sa ešte nájde a tak lyžovanie nekončí.

Nižšie už vidíme skupinku ľudí s vodcom a ja premýšľam, či sa trepú tam kde sme chceli pozrieť aj my. Jedná sa sa o plytký a krátky kaňon v dolnej časti svahu. Na fotkách vyzeral pekne, to ma vždy navnadí. Dolyžujeme teda k nim a naozaj, zlaňujú do kaňonu. Tak snehová nádielka asi spravila svoje. Vstup do kaňonu tvorí asi 10 metrov vysoká firnová stienka. Dávame dole lyže a pozorujeme profíkov pri práci. Kedy už človek môže vidieť názorné ukážky, ako si spraviť kotvu na zlaňák z lyží a ako ich dostať dole k sebe potom, ako človek zlaní.

Keď oddídu aj poslední diváci, rozmýšľame s Rišom, ako sa dostaneme dole my. Lano nemáme, sedačky tiež nie. Svah je strmý a tvrdý. Nenecháme sa ale odradiť a tak idem na skusy, že ako tam je. No je to na dva čakany. “Vymyslel som to,” hovorím Rišovi, “požičam si tvoj čakan, zlezem to a vyhodím oba naspäť”. Kuká na mňa trocha krivo, ale už si asi tiež zvykol. Pomaličky zliezam, je to fakt na dva čakany. O chvíľku som však bezpečne dole. Čakany sa mi podarí vyhodiť hore tak na tretí pokus, Riša som netrafil, možno nabudúce. Rišo bez problémov zlezie za mnou a tak máme “kultúrnu” vložku za sebou.

V kaňone sa hneď pri prvom oblúku ešte natiahnem, aby nebola nuda. Lyžovanie v kaňone je super. Je to taký kratší, ale zato zaujímavý zážitok. Za ním nás už čaká iba kôra a krátky traverz v silne natopenom svahu ku vleku. Dnes ešte traverz držal, ale dvakrát by som ho asi neskúšal. Možno mal tiež oddychový deň? Každopádne Marmolada bola, čo sa týka podmienok a lyžovania, určite najkrajší výlet z týždňa.

Matúš

Užitočné info:

Marmolada je najvyšším vrchom Dolomitov. Masív Marmolady tvorí hrebeň s viacerými vrcholmi. Tiahne sa v smere východ - západ. Najvyšším je Punta Penia 3343m. V masíve Marmolady sa nachádza najväčší ľadovec v Dolomitoch. Je tu lyžiarske stredisko, donedávna prevádzkované aj v lete. Lanovka vedie až na jeden z vrcholov Marmolady - Punta Rocca 3309m.

Ubytovanie v Canazei. Apartmán s viacerými izbami a kuchyňou. Keďže sme ho nenaplnili (boli sme štyria) vyšlo nás to na 20 eur os/deň

Aj keď v rádiu hlásili, že passo Fedaia je stále uzavreté, dalo sa vyjsť k priehrade autom a zaparkovať pri dolnej stanici kurióznej lanovky (parkovanie zdarma): Kuriózna bola aj cena za jednu jazdu: 5 Eur za 600 v.m.

foto: Rišo,Matúš,Jirko,Martin,Slávka