Babie leto v Alpách 1: Sentiero Riccardo Simon

Začalo to mailom: „Sme traja do auta, ferraty v Dolomitoch, pridáš sa?“ To bolo v auguste, ale zladiť počasie a povinnosti sa nakoniec podarilo až koncom októbra. Predpoveď sľubuje na pár dní babie leto, asi je to posledná možnosť. Piatok večer štart z Liptova, medzipristátie v Turci a na Považí, auto sa plní ľuďmi, jedlom, výstrojom. O polnoci kupujeme rakúsku diaľničnú v Jarovciach a daváááj do Cortiny. Tá bola pôvodným cieľom, ale svitanie plány mení. Vychutnávame ho v Misurine pri jazere, konečne niečo vidíme. Menej už vychutnávame pohľad na severné svahy Sorapissu, poriadne „pocukrované“. Toto už nezmizne! Je nám jasné že musíme zísť nižšie, južnejšie a využívať južné svahy, ak nechceme primrznúť o lano.

Rozhodnuté: v Cortine len raňajky a preč! Vydávame zákaz fotenia, ale aj tak stojíme za každou zákrutou – vychádzajúce slnko robí neskutočné divy: Passo Tre Croci a nad ním Monte Cristallo, oranžové Tofany nad Cortinou, Passo Falzarego, Passo di Cereda – až o 11:00 konečne kotvíme. Cestou ešte zháňame mapu. Po sezóne všade mŕtvo, ale parkovisko zadarmo :-)

Gruppo di San Martino je najjužnejšia a jedna z najväčších horských skupín Dolomitov (delí sa ešte na 6 podskupín) a my do nej prenikáme z najjužnejšieho juhu, dolinou Pradidali. Tú obklopuje skalný amfiteáter, v jeho strede sedlo Pradidali a pod ním rovnomenná chata. Až k nej ale nejdeme, nižšie pri rázcestníku Pedemonte odbočíme doľava na ferratu cez vrcholy Sass Maor a Cima della Stanga. Cez nižší Cimerlo sa vrátime dolu k autu.

Stúpame bielou cestou, bielym chodníkom, cez biely potok a po bielych skalách. V popoludňajšom slnku ten dolomit bije do očí skoro ako sneh. A slnko za chrbtom, teplo je fest! O necelé dve hodinky čumíme na tabuľku na smerovníku: sentiero 742 chiuso, weg versperren, way closed. Frfleme, že to mohli aj nižšie oznámiť. Kukáme do steny, prečo asi je to zavreté. Príčinou sa zdá byť obrovský a čerstvý výlom, ktorý mohol zničiť nástup na ferratu. No nič, okruh urobíme, ale opačným smerom, doprava: traverzom „Sentiero Riccardo Simon“ popod Cima Canali a Sasso delle Lede - a cez sedlo Sedole popri Campanile d'Ostio zostúpime dolinou Vallón delle Lede do doliny Canali. Je to traverz medzi chodníkmi č.709 a 711, venovaný známemu domácemu horolezcovi a lyžiarovi, ktorý tu zahynul v r.2008. V mape je značený len bodkami, nie krížikmi, čiže dnes sa na hromozvode asi nevybúrime :-(

Stúpame – prudko, serpentínami, slnko pečie. Pod chatu Pradidali, ale ju nevidíme, ani k nej nedôjdeme. Pri pohľade doprava na kolmé steny Cima Canali si nevieme predstaviť, kade ten náš traverz vedie. Až pri smerovníku pod chatou zisťujeme, že to čo zdola vyzeralo ako monolit, sú v podstate dve steny za sebou a medzi nimi strmý žľab. Šípka ukazuje tým smerom, na nej nápis „sentiero attrezzato“. A v tieni sa lesknú laná. Že by predsa...?

Pojeme čosi, pokŕmime vtáky-žobráky (prídu blízko, ale z ruky nezobú) a hybaj na preliezky. Sutina pekne gravitačne vytriedená, dole balvany, vyššie štrk. Na niektorých miestach je ho až príliš, najviac sa šmýka úplne hore. Sedáky neobliekame, dá sa to chodiť, len lana sa treba pridržať. Prilby treba, často skalka spod nôh uletí. Mocujeme sa hore žľabom necelú hodinu, je to strmina, ale teplota v tieni príjemná. Sponad žľabu sa otvárajú výhľady do doliny a keď si kúsok zájdeme opačným smerom, aj na Rifugio Pradidali a sedlo nad ním.

Nasleduje traverz strmým južným úbočím Cima Canali, ďalší žľab, už kratší (asi na 30 minút) a sme na vyhliadkovej plošine sedla Sedole. Slnko je už nízko, kopce naproti cez dolinu sú ukážkovo nasvietené – Vani Alti, Sass d'Ortiga, Cima d'Oltro. A pred nami nekonečný zostup cez „ľadovú dolinu“ Vallón delle Lede. Čím dlhšie ideme, tým je to prudšie :-) Po pravej ruke máme Campanile d'Ostio, po ľavej Cima dei Lastei. Hodinu a tri štrvrte nám trvá, kým zlezieme do doliny Canali. A ďalšiu necelú hodinku k autu, už po štrkovej ceste. Sme už v tieni, teplota prudko klesá, Cima d'Oltro svieti v posledných lúčoch ako reflektor. Nádhera! Pekný okruh, tak na 8 hodín. Pár exponovaných úsekov v žľaboch, kde pomohli fixy a kramle, inak „choďák“, samozrejme riadne strmý.

Ale to ešte nie je koniec, ani zďaleka. Už za tmy sa pri aute obliekame, balíme a rozhodujeme kam teraz. Čo kam? Do Arca predsa! Hmmm, už „len“ 150 kilákov :-) Nakoniec so šťastím triafame prvý kemp na severe Arca, staviame stany, sprchujeme, varíme a tesne pred polnocou padáme ako mŕtvoly do spacákov. Zajtra dáme už poriadnu ferratu niekde nad Lagom!

Rišo Pouš